Sonety
Sima Magušinová
D D/F#GD/F# Em
DD D/F#G
D/A A
V tichu Dhrdých alejí, topoľov a jarných briez
v sebe Gzisťujem, čo život je, a čo v ňom je už cez
Ddôkazom, že vždy človek k dobru zavanie
je jeho Gvlastné svedomie a následne pokánie
a verným Adôkazom, že si, Bože, ľuďom vyhovel
sú pre mňa Gvšedné zázraky ako plásty medoDvé
DEm/DF#m/DEm/D
V sile Dťažkej pšenice a snopov sena na poliach
prechádzam s Gmalým batôžkom kde sa ľudia neboja
a v ruke Dmám kríž z koraliek, spievam nahlas žalmy si
slnko, Gsťaby hračkou svetla z božích rúk len si visí
aj keby Avšetko zlyhalo a nič nebolo v knihách
božia Gláska ostane, nikdy nezlyDhá
DEm/DF#m/DEm/D
V teple Dpiecky domova zabúdame na prepych
vo vlne Gpevných kabátov sťaby z rokov dvadsiatich
si občas Dpovzdychneme, že bolo aj viac priaznivo
no pravda, Gtá je v stretnutiach, ktoré boli naživo
radosť, Atá je ukrytá v časoch menej hektických
s básňou, Gže dar viery mám v modlitbe zatajujem Ddych
DEm/DF#m/DEm/D
V láske, Dčo je obetou, učím sa, čo vlastne je
prečo Glásku pečatia priesvitne biele záveje
a viem, že Dčloveka to vždy viacej ťahá ku dobru
iba z Glásky ku ľuďom chcem dať vázy na obrus
aj keby Avšetko zlyhalo a nič nebolo v knihách
božia Gláska ostane a nikdy nezlyHmhá
sype sa na kvety, v tichu Ghrdých alejí píše ľuďom sonety
nezlyDhá, hoc visíš na lane, aj keby Avšetko odišlo
ona ostaHmne
ona ostaGne
ona ostaDne
ona ostaAne
Hm G D A
G A D